Dlhé trate

Autor: Vlado Šandala | 1.10.2012 o 15:32 | (upravené 1.10.2012 o 22:00) Karma článku: 7,66 | Prečítané:  202x

Raz! Raz vás dobehnem, vy, čo mi unikáte. Neviem či utekáte pred sebou alebo sa naháňate sami. Mňa tiež stíhajú, tak počkajte, pobehneme spolu. Ale ešte si sadnem a rozmyslím si; kam?

Kam!

Utekáme spolu, ale ako mraky čohosi v nekonečnej tme, každý niekam inam a navzájom a pospolite čo najďalej od seba. Nikdy sa už nenájdeme. Jediné naše stetnutie znamenalo, že čas, kedy sa uvidíme znova, už nepríde. Vy to ani nechcete a ja sám som rovnaký. Jediná vec, na ktorej sa zhodneme. O inom sa môžme len hádať. A o čom?

O čom!

Náhodnosť zhlukov matérie nie je možné spravidelniť. Pravidelnosť výskytu náhody nemôže ostať len tak voľne visieť. Duchom matérie môžme hýbať. Ťažkou mechanikou. Hydraulika kvíli pod ťarchou ťarchavých hláv. Pôrod. A ďalej?

Ďalej!

Letiac prázdnom čiernych svetiel seriálu, narážajúc do múrov starých právd; nič nie je jasnejšie, ako pravda nová. Ona starne rýchlosťou, ktorou plynie čas. Zajtra, keď nová pravda zostarne, budeme chciet ďalšiu, novú. A dovtedy si, dúfam, všetci utečieme. Tak bežme! Ja za vami, vy za mnou, tí za mnou za mnou a vy sami za sebou. Vidíme sa v cieli. Bude tam teplo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?