Preto oveľa radšej rozmýšľam o konkrétnych veciach. A úplne najradšej rozmýšľam pri konverzácii s inou osobou. Lenže skoro všetci ľudia majú tú istú, podľa mňa negatívnu črtu osobnosti mať vlastný názor. Teda aspoň tí, s ktorými sa rozprávam ja. Preto mám rád pero a papier. Papier nevie, čo je „ale ja“ a nepozná ani inú obdobu oponentúry. Papier vraj znesie všetko. Taký obyčajný plátok pomletého stromu. Chudák lisovaný, bielený, strihaný, lepený, perforovaný, balený, trhaný, zbieraný a občas aj recyklovaný. Preto sa nebráni, ani ja by som po takých procedúrach nevládal.
Dnes mu ale naložím, sprosto ho zneužijem a to len preto, že nepapuľuje. Popíšem ho tým, čo sa mne vyjaví v hlave pri slove „rovnosť.“ A teraz nemyslím rovnosť ako z fyziky, ale rovnosť ako morálnu, ako ľudskú vlastnosť. Napríklad, prečo sme si s bratom rovní (a ani výšku nemyslím; bratov mám dvoch, jeden je vyšší a druhý zatiaľ ešte rastie.) S bratom sme si rovní, lebo patríme k tomu istému druhu organizmov. Potom sme si rovní ako synovia, vnuci, bratia tretiemu bratovi... Ďalej ako občania, voliči, členovia študentstva... Otázka mnou položená znie takto: „Ako je, kurva, možné, že ja viem ledva zapnúť počítač a on je, kurva (on nie je kurva; kurva je preto medzi čiarkami, aby bolo jasné, že tú kurvu píšem z rozhorčenia), nejaký PC grafik?“ alebo „Prečo (tu už bez kurvy) ja viem hrať, robiť, písať hudbu a on ju vie len počúvať?“ A nachádzam pojítko aj medzi týmito dvoma, zjavne na hony vzdialenými činnosťami. A ním je snaha. Snaha, lebo on odmala sedel za monitorom a vždy niečo skúšal, robil, kreslil, programoval. Snaha, lebo ja som odmala chcel hrať, chodil na ZUŠ a (aspoň kedy-tedy) cvičil. Obaja sme do rúk dostali svoj život, šancu niekým byť, niečo dokázať. A aj keď sme obaja šli iným smerom, spojuje nás z hľadiska dosiahnutia úspechu (nie zas nejakého svetoborného; ja nie som Jimmy Page dneška a brat nie je eDali) snaha.
Tam kde sme, sa ale nedostane každý. Hoci každý je iný a všetci sú si rovní. V čom iný? Každý je z iného sociálneho prostredia, mesta, kraja... V čom rovní? V šanci. Každý má šancu – svoj život, ktorý môže kúskom snahy pretaviť na svoje osobné víťazstvo. Lebo pred Bohom, zákonom, ale aj v rade pred pokladňou v bille sme všetci rovnakí. Priznám sa, že keď som sám, len ja a moje svedomie, keď porovnávam ľudí, vtedy súdim a závidím. Ale už nebudem. Ako tak teraz nakladám zošitu, pochopil som, že nemusím. Lebo šancu sme mali všetci rovnakú. A tam ja vidím tú rovnosť. Tu morálnu, ľudskú. Len sa každý inak snažil.
Môj oponent mlčí, asi ma usvedčuje z pravdy. Ani sa nezmôže na slovíčko odporu. Ale ja tento list papiera za aktuálnu nečinnosť nesúdim. Lebo mal aspoň snahu oproti stať sa zošitom.